Estetická hodnota sukulentov, rasliny v apríli, rod Melocactus, autor: Ladislav Fábián

 Estetická hodnota sukulentných rastlín

Apríl

      Je to obdobie, počas ktorého by už všetky naše sukulenty mali byť umiestnené na letnom stanovišti. Postup pestovania pochopiteľne prispôsobíme naším podmienkam. Nie je jedno, či sú rastliny v skleníku, na terase či balkóne, v pareništi, alebo jednoducho pod voľným nebom. V každom prípade by mali mať čo najviac priameho slnka a čerstvého vzduchu. Ani v južnej časti našej republiky počet slnečných dní a intenzita svetla nedosiahne hodnoty oblastí, v ktorých sa vyskytujú sukulenty. Samozrejme ako vždy, výnimky sú aj v tomto prípade, pri kúpe takýchto tieňomilných rastlín nás upozorní každý svedomitý zberateľ.

      Môžeme začať s polievaním, nato zvolíme vždy slnečný deň a podľa možnosti zalievame v ranných hodinách, aby sa voda z tiel rastlín do večera odparila. Po nociach a skoro ráno je ešte dosť chladno, ale o rastliny nemusíme mať obavy, pretože aj na pôvodných lokalitách klesajú teploty dosť nízko. Zakročíme v prípade, keď teplota klesne pod bod mrazu. Vtedy ich stačí zakryť novinami alebo tenkým papierom.

      Koncom mesiaca už môžeme vysievať aj teplomilné rastliny, ba aj vrúbľovať semenáče z predošlého roka. V tomto období začínajú kvitnúť všetky rastliny, ktoré patria do skupiny „rovnodenných“, ako sú napr. rody Rebutia, Mammillaria atď.

Rod Melocactus

      Kaktusy tohto rodu boli medzi prvými sukulentmi z Nového Sveta, ktoré Kolombus videl a priniesol do Európy. Kaktusy s výrazným „turbanom“, v tom období ich nazývali „Turková hlava“, budili  obrovský záujem. Neskôr ich premenovali na melónový kaktus, podľa podoby tela melónu. Toto označenie sa zachovalo dodnes v botanickom názve Melocactus.

      Útvar, ktorý sa podobá na turban sa volá cefálium, odborne sa píše cephalium (gr. kefala=hlava). Je to zložitý, špeciálny útvar, ktorý sa vytvára u niektorých rodov z čeľadí Cactaceae. V ňom sa chránia kvety a neskôr plody. V určitom veku telo melokaktusov prestane rásť a na temene začne narastať z drobných štetín a plstí cefálium. V ďalšom živote melokaktusy už nerastú, narastá len tento útvar.

        Výsev tohto rodu je jednoduchý, hlavne keď máme čerstvé, dozreté semená. Po rokoch sa semenáče postupne vytrácajú a len málo rastlín sa dožije dospelosti, kedy tvoria tento prazvláštny útvar – cefálium. Rastliny celý rok potrebujú vyššiu teplotu ako iné rody. Počas zimných mesiacov 15-20 stupňov, vo vegetácii až do 35-40 stupňov. Tolerujú aj preliatie, hlavne keď im vieme zabezpečiť vyššie teploty aj v noci. Znášajú polotieň ale aj plné slnko, nedeformujú sa ani počas zimy, kedy intenzita svetla klesne na minimum.

Bolo popísaných okolo 40 druhov a niekoľko variet. V zbierkach sa ale nachádza veľké množstvo nepopísaných rastlín pod zberovými značkami. Či sú to dobré druhy alebo len lokálne formy už známych taxónov, ukáže budúcnosť. Medzi zberateľmi sú veľmi populárne a dospelé, cefáliom obdarené kusy, majú vysokú zberateľskú hodnotu.

Z bohatého výberu spomeniem len niektoré: azureus, bahiensis, communis, dawsonii, giganteus, harlowii, macrodiscus, schatzlii atď.

Melocactus azureus                                     Melocactus albicephalus

 Melocactus peruvianus                                     Melocactus conoideus 

Text a fotky Ladislav Fábián.